A sme traja

 Ahojte, 

My už sme od 8.12.2020 traja a ja by som vám veľmi rada, chcela aspoň ako tak opísať, čo sa vlastne dialo. Aký bol pôrod. Bude aj video na túto tému ale verím, že nie každý má čas alebo priestor na video a tak ma napadlo, že si aspoň tu zanechám malú spomienku. 

V nedeľu 6.12. som o pol 4 nad ránom dostala bolesti ale neboli nijak silné ani hrozné, dali sa vydržať a ja som si povedala, že si idem ešte ľahnúť, nech sa radšej vyspím, než potom nezvládnuť pôrod. Po prebudení som si šla dať sprchu či bolesti ustúpia alebo nie (bola som dva dni po termíne). Bolesti neustúpili ale ani nenabrali na intenzite, tak som to nechala tak a čakala. Poobede okolo 4tej prestali úplne a my sme sa vybrali aspoň na krátku prechádzku, že možno to privoláme, skúšala som neskôr aj horúcu sprchu, malinník čaj ale nič. Teda, aspoň som si myslela, že nič. Večer som šla spať skôr zas a znovu skrz to, keby náhodou. Som rada, že som mala takéto myšlienky a poslúchla samú seba, pretože bolesti prišli. O 0:30 som sa zobudila a mala som pravidelné kontrakcie. Zobudila som aj manžela, dala som si sprchu, pobalili sme posledné veci a vyrazili smer Trenčín nemocnica. Tam sme prišli o pol 3 ráno a spravili nám obom kovid test, našťastie obaja negatívny. Manžel šiel so mnou aj hore ale na nešťastie, bolesti som mala ale neotvárala som sa. Takže manžel šiel domov a celý deň bol doma a čakal, že čo. Žiaľ stále som sa neotvárala a tak som povedala, bolesti alebo nie pôjdem domov v utorok ak stále sa to nepohne. Celý deň som mala mierne bolesti, dali sa v pohode vydržať ale absolútne som už asi 5ty deň nebola hladná a mala som všeobecne nechuť k jedlu. 

Počas dňa nás (mňa a ešte jednu pani) presťahovali na oddelenie, pretože stále sme sa ani jedna neotvárali. O neustálych kontrolách či  sa otvárame alebo nie a merania odoziev, alebo ako to správne povedať, sme boli na oddelení už poobede a kecali a oddychovali. Obi dve sme to chceli mať za sebou, nebavilo nás to dlhé čakanie a večer sme išli spať pomerne skoro. Teda aspoň sme chceli. Nie len, že bolesti ju chytili rovnako ako mňa, mala rovnaký termín ako aj ja ale mala som pocit, že sme tak zosúladené, že ešte aj kontrakcie sme mali skoro rovnako, teda až na to, že jej skončili a mne začali. :D 

A tak sa začal kolotoč. Najprv boli extrémne kontrakcie každých 20 minút, to som zaspala a zrazu vyskočila z postele alebo sa krčila na posteli a predýchavala a priznám sa, že aj plakala. Bolesť mi vystrelovala do krížov a ja som myslela, že sa zbláznim. Nemám ani tušenia koľko mohlo byť hodín, koľko hodín to takto trvalo než som šla na sálu, nemala som ani poňatia o čase. 

Kontrakcie sa začali skracovať na každých 10 minút a ja som začala zvracať, keď som zvracala už asi 6x a kontrakcie boli každých 5 minút dobehla sestrička. Počas kontrakcii kedy to bola fakt bolesť som bola za sestričkou a pôrodnou asistentkou, ktorá mi počas kontrakcie povedala, že to až moc prežívam a mala by som sa ukľudniť. Okej tu som sa doslova nasrala, pretože to bola neznesiteľná bolesť a aj keď som mala také kontrakcie tak som sa stále neotvárala. 

Pred pol nocou prišla teda sestrička k nám na izbu keď ma počula zvracať a neviem či som úplne kričala alebo nie, ale viem, že hovorila, že mňa a susedu je počuť až dopredu. :D 

Keď som šla k lekárke na vyšetrenie či teda už, konečne povedala, že sa začínam otvárať a som na 3cm otvorená. Hurá, moje vykúpenie prišlo. Neželala som si nič iné, než to mať za sebou. 

Prešla som na oddelenie si po veci a vrátila sa na sálu, ťažšie ale prešla. Volala som manželovi okolo pol noci a vtedy som odložila telefón a úplne stratila pojem o čase aj keď hodiny boli na sále. 

Bola som úplne vysilená a hladná :D, v sprche som plakala, pretože tie bolesti tá teplá voda ešte zintenzívnila a po chvíle v sprche prišiel manžel a konečne som sa mohla trošku uvoľniť, pretože som mala v ňom obrovskú podporu a oporu. V sprche mi pomáhal, prešli sme na sálu a tam mi dali zas monitor na meranie odoziev srdiečka a napichali ma boh vie čím. Celý čas som mala infúziu po ktorej mi na začiatku dunelo v hlave a mala som zahmlené pred očami. Dostala som ešte nejaké injekcie a potom len chodila pôrodná  a hovorila čo robiť. Najprv jeden bok, potom druhý bok, potom na chrbát. 

Potom som sa postavila a keď mi začne kontrakcia tak do úplného drepu a prečkať ju tak. 

Keď som už vyliezla na posteľ tak o cca 20 minút, ak nie viac, (hovorím, nemala som pojem o čase) prišla doktorka a prepichla mi plodovú vodu. Tlačila som asi trištvrte hodinu ak nie viac, pretože som najprv nevedela ako a keď som prišla na to, že ako tak už som nevládala. Manžel mi držal hlavu a keď bola hlavička malej vonku, zrazu sa okolo mňa združilo asi 5 ďalších žien. :D Myslím, že to boli hlavne sestričky a doktorka samozrejme. 

Keď som uvidela nožnice v ruke doktorky vedela som, že sa nástrihu nevyhnem ale čakala som  nejakú bolesť, nič, len malé uštipnutie a to bolo všetko. Začal sa boj s tlačením a mne musela pôrodná asistentka tlačiť na brucho aby sme ju vôbec dostali von, pretože ja som už vážne nevládala.  Čo som zabudla spomenúť je to, že som rodila bez epiduralky a som za to naozaj vďačná. 

Maličká bola zrazu vonku a ja som nechápala...

Čo som sa veľmi zľakla bolo to, že sa nehýbala a bola celá zelená, takže na brucho mi ju položili ani nie na 10 sekúnd a vzali ju preč. Manžel potom hovoril, že jej dala hadičku až do žalúdka a vypumpovali z nej plodovú vodu. Kým som čakala, pozerala som celý čas von dverami či nepríde manžel a neoznámi mi najhoršiu správu, pretože zrazu všetci odišli a nikto nepovedal, či je to normálne alebo čo. Manžel prišiel po 5tich minútach ale pre mňa to bola ako večnosť, pretože som sa naozaj bála. Prišiel aj s malou na rukách. Bola taká drobná a nevinná. Bola nádherná. 

Potom som už len čakala na doktorku kým ma príde zašiť a mali sme pre seba s manželom a malou 2 hodiny. Manžel ju mal na rukách, pretože po chvíľke mi bola neskutočne ťažká a nevládala som. Emócie sa vo mne doslova mlátili a ja som nevedela aké mám mať emócie vlastne. 

Šitie nebolo až tak hrozné až na posledné štichy, ktoré mi zapichla do živého aj keď mi predtým dala injekciu na umrtvenie. Po dvoch hodinách si maličkú vzala sestrička z novorodeneckého a o pár minút prišla sestrička aj po mňa s vozíkom. S manželom sme sa rozlúčili okolo štvrť na sedem ráno a ja som šla na izbu. Sestrička mi pomohla aj prejsť na posteľ aj dať podložku pod seba aj všetko. Bola strašne zlatá, za čo veľmi ďakujem. 

Na chvíľu som si ľahla a okolo pol 8 som zvonila na ňu, chcela som ísť do sprchy a keďže nemôžete ísť samé, tak musíte na tú sestričku proste počkať. Po sprche sa mi uľavilo ale neskutočne ťažko a bolestivo sa mi chodilo a sedelo. Prvé dni po šití boli hrozné ale po cca 10toch dňoch som to už skoro ani necítila.

Maličkú mi priviezla z novorodeneckého sestrička v rýchlosti povedala čo a ako a odišla. Ja som si malú vzala a nevedela sa vynadívať a tu by som aj skončila. <3 

Rodila som v Trenčianskej nemocnici a okrem jednej skúsenosti som nadmieru spokojná. <3 Personál super, prístup super len teda až na prístup počas bolestí ale nevadí. :D Čo sa týka našej izby bola som sklamaná pretože posteľ na ktorej som ležala neskutočne vŕzgala a ja som zobudila asi celú chodbu vždy keď som sa z nej stavala :D.

Narodila sa nám Alžbetka s váhou 2950g a 49cm o 3:57 ráno. 

Ďakujem, že ste si prečítali článok a prajem vám krásny rok plný zdravia, lásky, šťastia a rodinnej pohody. <3