Ahojky krásky.
Priznám sa. Chcela som dávať články s Vianočnou tématikou. Ale tento článok mám na pláne už moc dlho a dnes po rozhovore s jednou osobou som to už nevydržala a musela ho dnes napísať. Ide o to aby ste spoznali samého seba, aby ste sa nebáli povedať svoj názor, aby ste sa nebáli povedať NIE a hlavne aby ste boli samé sebou.
Keď som nastúpila do školy bola som obľúbená medzi učiteľkami. Prečo? Chodila som na tanečnú, ľudové tance, ktoré sme tancovali aj v škôlke. Ja som si zvykla na to, že aha v živote ma asi ľudia budú mať radi,malé dievčatko ktoré ešte nevedelo čo ho čaká. Celkom sebecké nie? Jednoznačne áno. Až keď som prišla na základnú školu uvedomila som si, že život nie je prechádzka ružovou záhradkou a ja som malá burina v tejto veľkej neskutočne hnusnej záhrade.
Po príchode na základnú bol prvý ročník ako tak v pohode. Spolužiaci ktorý to budete náhodou čítať SORRY len píšem pravdu ako som to všetko vnímala a ako to vlastne bolo.
Nesadla som si s jednou spolužiačkou ktorá sa rozhodla mi toto obdobie na základnej škole znepríjemňovať. Nenávideli sme sa z duše a ja som túto nenávisť pociťovala, nechcela som chodiť do školy, nenávidela som to tam. A o učiteľke ani nehovorím, mala som niečo zle? Hneď ma ťahala za ucho alebo vlasy. Dosť smutné na človeka ktorý ma tieto malé decka podporovať a učiť ich ako byť dobrý človek.
Páči sa mi na tom všetkom, že ukázali svoju tvár a hlavne, že ma naučili bojovať so životom už tak v skorom veku. Druhý stupeň asi ani radšej nekomentujem, pretože by to bolo plné nenávisti a spomienky dokážu človeka bolieť. Priznávam, tečú mi slzy keď na toto všetko spomínam pri písaní tohoto článku.
Keď som bola asi v 8 ročníku chodili ma kamaráti čakávať pred školu a vtedy som aj začala jazdiť na skejte. Bolo to jediné vykúpenie od toho všetkého nepríjemného. V tomto ročníku som sa aj tak trošku oklepala a začala si uvedomovať, že toto nieje správne čo robia. Prečo to robia? Ich obľúbená činnosť ubližovať druhým a slabším pretože potom sú COOL. Podľa nich.
Keď som prišla do 9 ročníka začala som byť sebavedomá a nebála som sa už tak ako predtým. Niečo ma naučilo byť tou, akou si zaslúžia. Niektorým to vôbec nepríde ale verte mi. Ja som to všetko cítila. Keď som mala ísť do školy zvracala som od stresu a to vtedy skončilo.
Ešte naivnejšie však bolo to, že keď prídem na strednú školu, že bude všetko inak. No to určite. Je to stále horšie a horšie. Moji spolužiaci a spolužiačky sú odo mňa o rok mladší ale vyskakujú jak sebavedomí jedinci ktorý si myslia, že aha ona je slabšia a budem si do nej dovoľovať. NIE JA NIE SOM TÁ SLABÁ. Ja som človek ktorý dokáže to čo si zaumieni a to, že TY o mne hovoríš, že som taká a taká ma absolútne netrápi. Myslia si, že ma rania. Nie som v škole? Ohovárajú a myslia si aké je to COOL, že hovoria o niekom poza jeho chrbát. Môj spolužiak má hrozne veľké ego a vtiera sa učiteľom do zadku. Skočil do mňa na hodine,moja reakcia? samozrejme plno nadávok a vyjadrenie svojho názoru na neho. Hentej sa zas nepáči, že nerobím to ako ona píska.
UVEDOMTE sa prosím. Nie sme vo filme kde sme na strednej škole v Amerike a nie ty nie si basebalový hráč a ty zas roztleskávačka. Moc pozeráte filmy decká, mali by ste stým prestať. V živote to nebudú mať ľahké.
Môj kamarát ma však naučil jednu vec. Odpusť ľudom ich správanie k tebe, nepoznáš ich celý príbeh a tak nevieš prečo to hovoria a robia. Naučila som sa odpúšťať pretože verím na KARMU a verím, že každému sa to jedného dňa pomstí.
Čo by som chcela týmto článkom povedať je to, že nikdy sa nebojte vyjadriť svoj názor, nikdy sa nebojte ľudí ktorý si myslia, že vám môžu ubližovať. Je to váš život, vy ste v ňom hlavná postava, musíte sa usmievať aj cez všetko zlé, ukázať, že vy ste tu ten silný a on je ten slabý ktorý nič iné nedokáže len ohovárať alebo nadávať za to, že vystupujete z davu. Vystúpte z neho, nebojte sa toho hlavne. Strach je silnejší než TY sám/sama. Neboj sa ničoho.
Ďakujem za prečítanie tohoto článku. Dúfam, že sa páčil ja si idem poutierať slzy a znovu sa usmievať.
Komentáre
Zverejnenie komentára